Články 2012/2013

 

Ce cosare taka-ta.

V utorok ráno 18. júna málokto zo žiakov piateho a šiesteho ročníka tušil, že únava z vyčerpania ho položí na posteľ ihneď po príchode domov.

-          Únava? A z čoho? –

-          No, neskáč mi do reči a všetko sa dozvieš. -

-          A čo to znamená Ce cosare taka-ta? –

-          Ak budeš pozorne počúvať, uvidíš. –

-          A prečo nie hneď? –

-          Lebo som už starší a musím sa na všetko pekne pomaly rozpamätať. –

-           Tak dobre. –

V autobuse bolo celkom dobre, pretože obedňajšia horúčava ešte nestihla rozpáliť plech strechy autobusu na teplotu, pri ktorej sa dajú smažiť vajíčka. Po tlačenici v trolejbuse číslo šestnásť sme si mohli konečne vydýchnuť.

-          Fúha. –

Ďakujem. Keďže sme mali v Terchovej chvíľu čas, kým nám neprišiel autobus do Šípkovej, vybrali sme sa pozrieť Terchovský drevený betlehem. Spočiatku to vyzeralo, že betlehem bude vypnutý, ale len čo sme sa postavili pred sklo, už aj sa roztočil. A veru bolo sa na čo pozerať. Najviac nás zaujala drevená soška medveďa, ktorý bol vzpriamený ako človek. V rukách držal ukradnutú ovcu zo salaša. Za ním uháňal pes a napokon starý bača s valaškou v rukách.

-          A dobehli ho? –

-          Nie. Ešte aj teraz sa naháňajú. –

-          Ja by som ho určite chytila. Pch, drevený medveď! –

Príchod do chaty bol ohromný. Ohromila nás najmä vôňa gulášu a ujo. Uja sme stretli cestou ku chate a prezradil nám, že má už osemdesiat rokov.

-          Videl si, ako upaľovaľ hore kopcom. –

-          Jasné. Nestíhali za ním ani niektorí piataci a šiestaci. –

-          Určite to bol čarodejný ujo. –

Čarodejná bola aj chata. Veď naši milí rodičia Sobolovci a pani Labudová nás už čakali s navareným gulášom.

-          Mňam. Ten bol dobrý. –

-          To áno, ale neviem, či ti do neho niečo nespadlo. –

-          Aha. Veď to je kameň z Jánošíkových dier. Zobrala som si ho na pamiatku. –

-          Tak ho pekne z toho guláša vyber, lebo sa ním naši žiaci zadrhnú. –

Dobre tušíte, že poobede sme sa vybrali do Jánošíkových dier. Cesta k nim však nebola jednoduchá. Najprv sme museli objaviť Jánošíkovu rodnú osadu. Veľa z nej už nezostalo, ale bol odtiaľ krásny výhľad na okolie Terchovej. Ale čo sa to ozýva zo skupiny šiestakov okolo pani učiteľky Kúdelkovej?

-          Ce cosare taka-ta. Taka-ta. –

-          Čo je to za cudzí jazyk? A aké smiešne pohyby robia tí šiestaci.

-          To je bojový tanec šiestej triedy. –

Keď sa šiestakom krv v žilách už dobre rozprúdila, boli pripravení na pochod ku Jánošíkovým dieram. Prašnou cestou sme sa všetci spoločne dostali najprv do Jánošíkovej rodnej osady, aby sme vzápätí mohli zostúpiť dolu do dier. Na pláne sme mali Dolné diery s ich niekoľkými rebríkmi, vodou vybrúsenými kameňmi a chladom kamenných obrov.

Nastalo delenie. Tí, ktorí v sebe cítili dostatok síl, sa vybrali hľadať Jánošíkove poklady do Horných dier. Zvyšok Izraela sa pobral k autobusu do Štefanovej.

Siedmi statoční piataci sa už zakrádajú smerom k Poludňovým skalám. Napriek viacerým pádom do potoka a pokĺznutiam na sklách sme napredovali výborne. Čakalo nás šplhanie reťazami, rebríkmi, skalnými úžľabinami. Odmenou za prekonaný strach na vysunutých rebríkoch bolo gúľanie sa dolu trávnatým svahom a chôdza naboso po príjemne zohriatom asfalte.

-          A táborák nebol?-

-          Ale samozrejme. Hneď potom, ako sme prišli späť do chaty.-

-          Stavím sa, že chlapcom ohoreli nohavice pri tom, ako chceli preskočiť vatru.-

-          Našli sa aj takí, ale skákali dosť vysoko. –

Po výdatnej opekačke prišiel na rad Medvedík Pú, v tomto prípade ako večerníček a šup do postelí. Niektorí sa zabudli od únavy aj umyť. O jedenástej večer už skoro celá chata pílila krásne zasnené buky. Snívalo sa im o Jánošíkových pokladoch a španielskom tanci, ktorí nacvičovali šiestaci. Bol tam aj Jánošík. Na hlave držal pani učiteľku Kúdelkovú a namiesto valašky mal pána učiteľa Benikovského. Vzápätí sa Jánošík zmenil na hojdačku pred chatou, na ktorej sedela teta a tkala ľan. Smiala sa na nás, že sme takí unavení a namiesto zubov mala učebnice piateho a šiesteho ročníka.

Druhý deň prišla kríza. Únava, teplo a vyčerpanie si vybrali svoju daň a na plánovaný výlet na Kýčerku nad Šípkovou vyrazila tretinová zostava. Zvyšok zamieril na kratšiu trasu po rozsiahlej Šípkovej.  

-          Fuj, tá Kýčerka bola pekne zarastená. –

-          To veru áno. Vôbec nebolo vidieť chodník .  –

-          Máš pravdu. Ale musím uznať, že tá stará horáreň plná lyží a dreva bola ako z rozprávky.

-          Určite si by si sa tam v noci bála.-

-          No, chcela by som vidieť teba, Nebojsa. Pch!-

 

Unavení a spokojne spiaci žiaci piateho a šiesteho ročníka práve vchádzajú autobusom do Žiliny. Nerušte ich, sníva sa im o čarovnej horárni a pani, ktorá ich tam víta marhuľovým koláčom.

 

-          Mňam. –                                           

                   Martin Benikovský (triedy učiteľ 5. ročníka)