• Vianočná besiedka

        • Vo štvrtok 13.12 sme sa opäť všetci stretli. Že neviete, o koho ide? No predsa o našu školu, ktorá sa v tento deň zaplnila rodičmi, bývalými žiakmi a priateľmi školy. Samozrejme, že sme si to nenechali ujsť ani my, učitelia.

          Spolu deväť programových čísel symbolizuje rovnaký počet tried, ktoré sa nám rozhodli zveriť svoje dospievanie. Ako prví po obligátnom úvode, moderátorských glosách a výpadku techniky na scénu nastúpili prváci, ktorí si nacvičili hudobno-literárne pásmo. Dramaturgom a občas aj tajnou zákulisnou podporou celého prváckeho vystúpenia bola pani učiteľka Jarošová.

          Druhý stupeň na seba nenechal dlho čakať a vyslal na scénu najmladšie ročníky, piatakov a šiestakov. Dlhodobý nedostatok snehu počas Vianoc motivoval uvedené dve triedy k naštudovaniu krátkej pôvodnej dramatizácie známej rozprávky, Snehulienka a sedem trpaslíkov. Lepšie by bolo možno povedať Snehulienka a sedem piatakov, pretože počet najmladších žiakov druhého stupňa bol rovnaký ako počet malých rozprávkových bytostí. Vynikajúce výkony podali najmä dve hlavné postavy a to Margaréta Molnárová ako Snehulienka a Martina Pšenková ako Kráľovná. Vynikajúcu podporu a spoluprácu predviedli aj traja šiestaci, ktorí okrem vedľajších postáv (slúžok a princa) zabezpečili obsluhu scény. Kulisy na predstavenie boli vyrobené žiačkami deviateho ročníka.

          Ale čo to? Počujem kroky. Aha, to už prichádzajú na scénu žiaci štvrtého ročníka zoradení v polkruhu.Každý z nich má pre prítomných pripravený vianočný vinš, tak si ich vypočujme: Nech vianočný stromček svieti naozaj pre všetky deti, nech vianočný stromček žiari všetkým malým aj tým starým.

          Na problémy so snehom sa pokúsili upozorniť Perinbabu aj žiaci druhého ročníka. Volali, volali až sa napokon dočkali. Problémom bola jedna zatúlaná snehová vločka, ktorú pani učiteľka Danková našla s pomocou svojej triedy. A kde vlastne bola? Nuž, spýtajte sa jej.

          A už sa na scénu hrnie naša obľúbená moderátorská dvojica v zložení žiakov deviateho ročníka, Lucia Hranicová a Jozef Kobera, ktorí elegantne nadväzujú na predchádzajúcu scénku. Neveríte? Tak si ich vypočujte:

          Jozef:    Všetkému rozumiem.

          Lucia:    Konečne.

          Jozef:    Ty si tú vločku nevidela. Podľa uhlu jej dopadu na sklo a s použitím matematickej analýzy som dospel k názoru, že vločky neexistujú.

          Lucia:    Ako je to možné? Veď sme ju tu práve videli?

          Jozef:    Integrálna podstata uvedených derivácií je výsledok ich substanciálnej imanencie. Snehová vločka je subjektívna percepcia založená na homologizovanom podklade vody.

          Lucia:    Pán kolega, celkom s tebou súhlasím. Už dávno sa domnievam, že hydráty, hnáty a iné štáty progresívne smerujú k interpolácii.

          Jozef:    Ty si ma nepočúvala. Ide o gradáciu a intervenciu.

          Lucia:    Ho, hó. Pozor. Nesnaž sa našu diskusiu posunúť na platformu debaty. To by sme si nerozumeli.

          Jozef:    Tak, či onak myslím si, že najlepšie nášmu krátkemu improvizovanému dialógu rozumeli žiaci siedmeho ročníka, pretože ich už vidím postávať v zákulisí.

          Lucia:    Presnejšie bude povedať žiačky. Chlapcov tancovať a spievať so sebou nezobrali.

          Jozef:    Ja by som sa pokojne pridal.

          Lucia:    No, tak sa dobre pozeraj, aby si si to mohol nabudúce skúsiť s dievčatami aj ty.   

          Roztancované žiačky siedmeho ročníka striedajú teraz na scéne moderátorskú dvojicu, aby svojou prepracovanou choreografiou, ktorá vznikla v ich vlastnej produkcii, vyrazili dych nejednému rodičovi a učiteľovi. Chvíľu strpenia. Stále chytám dych. Ešte chvíľu, prosím. No, už ho mám. Zdá sa, že by som tanec mal predsa len nechať na mladšie ročníky. Alebo na Š. Pozsonyiovúa N. Sobolovú, ktoré už nastupujú na scénu, lepšie povedané na chodbu, so svojím tanečným duom. Radšej nebudeme zavadzať.

          Záverečné vinše a vianočné priania. Všetci netrpezlivo čakajú na príchod šiestej triedy, ktorá si pod vedením pani učiteľky Kúdelkovej nacvičila pieseň P. Nagya, V nebi niekto ráta. Škoda len, že sa pred výstupom na scénu pozabudli pri vianočnom punči a domácich koláčikoch, ktoré im vďaka masívnej prítomnosti v ústnej dutine dočasne zabránili predviesť plný vokálny prejav. Hrôza v očiach šiestakov v momente, keď boli vyzvaní na scénu za účelom spevu a množstvo koláčovej hmoty v ich ústach sa ukázali na čas ako nezlučiteľné s vystúpením. Napokon sa však koláče podarilo poslať hltanom na ďalšie trávenie a hlasivky sa tak mohli naplno realizovať. Vydýchli sme si.

          Na účasť bohatý a pre školskú techniku nepriateľský večer sa tak mohol úspešne skončiť. „Už sa tešíme na ďalšie školské podujatie,“ uzatvára cukrom z koláčov obšťastnený rodič jedného zo žiakov, ktorý zožal v predstavení najväčší úspech. A čo vy? Prídete k nám opäť?

          M. Benikovský